„Umenie sú hodiny idúce príliš rýchlo, merané zmyslom pre čas, aký má obecenstvo,“ napísal kedysi Delacroix, francúzsky romantický maliar, ktorého v súčasnosti považujeme za klasika, v jeho časoch však boli námety umelcových diel revolučné. Umenie vždy odrážalo dobu, v ktorej vznikalo. Jaskynné maľby vychádzali z túžby pradávnych ľudí zachytiť ich život, nechať odkaz budúcnosti. Staroveké národy do umenia vkladali svoju vieru, filozofiu, svoje usporiadanie spoločnosti. Antika zase túžbu ukrytú v myšlienke kalokagatie– prepojenia krásy a cnosti, súladu duše a tela. Takisto stredoveké umenie odrážalo rozšírenú snahu slúžiť Bohu a oslavovať ho a kresťanské hodnoty. Toto poslanie umenia zbúrala renesancia. Odkryla túžbu človeka presadiť sa, ukázať jeho génia, učiť sa novým veciam, objavovať, zdokonaľovať. Barok sa zľakol prílišného dôrazu len na ľudskosť. Vrátil sa k tradičným kresťanským námetom, ale so všetkou znalosťou, technikou, zručnosťou, ktorú nazbieral v renesancii. S opulenciou sa toto všetko prenieslo do rokoka, keď si spoločnosť uvedomila, že ľudstvo je schopným orgánom, ktorý ženie vpred túžba po pokroku. Alebo ho najviac posúva dôraz na tradíciu a zdokonaľovanie klasických princípov, ako s tým prišiel klasicizmus?

/data/MediaLibrary/articles/16194/eugene-delacroix-zdroj-wikimedia.org.jpgzdroj: Wikimedia.org

Nastalo 19. storočie. Obdobie veľkých zmien, tak politických, ako na poli techniky, ktorá začala viac zasahovať do života ľudí a ovplyvňovať ich. Akademická maľba sa stala záležitosťou snobských vrstiev spoločnosti, záležitosťou obracajúcou sa do minulosti. Bolo tu však niekoľko jedincov, ktorí túžili vymaniť sa zo zabehnutých mierok krásy. Vo svojich dielach chceli znovu zachytávať dobu, v ktorej žili. Najprv sa odviazali pomocou námetov svojich diel, neskôr rozvoľnili aj techniku svojej tvorby. Cesta k modernému umeniu bola otvorená.

Vynález olejových farieb v črievku umožnil maliarom vyraziť do plenéru. A na ďalšie objavy nebolo treba dlho čakať. Fotografia zbavila umelcov tiaže zachytiť videnú skutočnosť čo najvernejšie. Zrazu sa mohli sústrediť na to, čo skutočne chceli spoločnosti povedať, na to, ako naozaj videli, čítali a vnímali svet okolo seba. Mohli experimentovať. Zamerať sa na prchavé dojmy z prírody či z mesta, ako to robil impresionizmus, sústrediť sa na svoje vnútro, na pocity utvárajúce sa v ňom, ktoré preveroval expresionizmus. Fauvisti skúmali vplyv farieb na človeka, v kubizme potom rozložené videnie sveta, ktoré sa skladá až v našom oku, v našom mozgu, v našej hlave. Dali sa oslovovať sociálnymi motívmi, ale aj technologickými vynálezmi. Abstrakcia objavila, že vyjadrovať myšlienky možno aj bez konkrétnych tvarov. Futurizmus sa medzitým zamiloval do strojov, do možností, ktoré prinášajú. Vrátane tých ničiacich.

/data/MediaLibrary/articles/16194/marcel-duchamp-zdroj-artsy.net.jpgzdroj: Artsy.net

Potom prišli vojny. Rozvrátili svet, ako ho dovtedy jeho obyvatelia poznali. Rozprášili predstavy o ľudskosti, o humanizme. Z umenia vymizla figúra. Alebo aspoň jej jednoducho rozpoznateľná verzia. Nahradila ju jej parodická strana alebo sa vytratila úplne. Lenže čo malo nasledovať? Čo bolo odrazom vtedajšej spoločnosti? Možnú cestu navrhol už v roku 1917 Marcel Duchamp, keď signoval sériovo vytvorený výrobok. Išlo o pisoár, ktorý však podpisom R. Mutt a podstavcom povýšil na umelecké dielo a premenoval na Fontánu. Duchamp sa tal rozhodol deklarovať myšlienku, že týmto krokom predmet získal úplne novú funkciu, úplne nové poslanie. Nebolo dôležité, či ho umelec vytvoril, ale to, že si ho vybral a chcel prostredníctvom neho niečo demonštrovať.

Na Duchampa v druhej polovici 20. storočia nadviazali minimalisti. Nebolo už podstatné, kto daný umelecký predmet skutočne vytvoril, ale to, v akom kontexte sa ocitol. A ako na svojich divákov v tejto novej úlohe pôsobil. Odtiaľ bol už len krôčik ku konceptualizmu. „Myšlienka alebo koncept je najdôležitejším aspektom diela,“ vyhlásil v druhej polovici 60. rokov Sol LeWitt, pôvodne minimalista, neskôr skôr konceptualista. Tak sa umelci odpútali od materializmu klasickej umeleckej tvorby. Umením sa mohla stať aj situácia, udalosť či predstavenie.

/data/MediaLibrary/articles/16194/sol-lewitt-zdroj-lucamaggio.wordpress.com.jpgzdroj: lucamaggio.wordpress.com

Povojnové časy, ktoré náhle umožňovali ľudstvu ďaleko širšie možnosti, než si dovtedy vôbec dokázalo predstaviť, prinášali tieto možnosti aj do umenia. Už sa viac nedalo hovoriť o jednom hlavnom smere či štýle, ktoré by charakterizovali danú epochu. Skôr šlo o mnoho paralelných prúdov zameriavajúcich sa na rôzne aspekty života. Tento fakt formulovala postmoderna, ktorá si uvedomila, že je koniec veľkým rozprávaniam hýbucim celou spoločnosťou. Že aj napriek stále globalizovanejšej spoločnosti je čoraz podstatnejšie sústrediť sa na lokálnejšie či menšie témy. A tak je to až dodnes.

Spoločne s odtrhnutím od tradičných umeleckých techník vzrastali otázky, či umenie nestojí na svojom pokraji, či sa nestáva viac filozofiou. Umelecké diela však vždy vychádzali zo zámeru umelca svetu niečo povedať. Predtým to robil len skrze obmedzené penzum nástrojov, ktoré sa však v 20. storočí značne rozšírili. Ibaže základ zostal rovnaký.

V predstavách o umení a o umelcoch v súčasnosti však stále zostáva vidina klasického remeselníka, ktorý dokonale ovláda naučenú techniku tvorby. Podstatnou sa v súčasnej chvíli, keď takmer nič nie je nemožné, keď sme obklopení nadmierou informácií, zavalení predmetmi, vizuálnym materiálom či digitálnym smogom, stáva schopnosť vidieť svet inak. Pre kvalitného umelca je dôležité nájsť v tejto záplave podnetov podstatné témy, vedieť ich uchopiť a neopakovať pritom históriu, snažiť sa, rovnako ako v minulosti, spoločnosť oslovovať. A pre nás divákov umenia potom vyvstáva úloha naučiť sa týmto posolstvám načúvať, nech už majú podobu akúkoľvek, nech vyzerajú ako vizuálne atraktívny obraz, burcujúce video alebo dvojmetrová inštalácia.

/data/MediaLibrary/articles/16194/louise-bourgeois-zdroj-theartnewspaper.com.jpgzdroj: theartnewspaper.com