Templári patria k najtajomnejším a zároveň „najmedializovanejším“ postavám histórie. Ich pôsobenie sa začalo počas krížových výprav do Svätej zeme. Tieto udalosti patria k najkontroverznejšej časti kresťanských dejín a bojovní mnísi na nich majú nemalý podiel.

Krížové výpravy a obchod

Prvá krížová výprava sa začala v roku 1095 a skončila sa dobytím Jeruzalema, svätého mesta mnohých náboženstiev. Na Blízkom východe vznikli tzv. križiacke štáty (Antiochijské kniežatstvo, Edesské grófstvo, Jeruzalemské kráľovstvo a Tripoliské grófstvo). Vytvorením kresťanských štátov začalo na miesta Ježišovho života prichádzať množstvo pútnikov.

Krížové výpravy však boli aj významným podnetom na medzinárodnú výmenu, pretože po migrácii ľudí musel nutne nasledovať aj pohyb peňazí a tovaru. Z tohto bohatli hlavne stredomorské prístavy a talianske mestá.

Lode privážali do križiackych štátov pútnikov alebo križiakov, a aby naspäť nechodili prázdne, dovážali do Európy nový tovar (potraviny, korenie, luxusné predmety). Šírili sa aj nové myšlienky. Vďaka kontaktom križiakov s orientálnym obyvateľstvom si Európania osvojili niektoré hygienické návyky.

Výrazne sa rozvíjal obchod s peniazmi, vznikla potreba ich neustálej výmeny, ale aj inštitúcií, ktoré by poskytovali také potrebné pôžičky.

Organizácia krížovej výpravy bola finančne veľmi náročná logistická operácia. Peniaze potrebovali aj samotní panovníci. Pre nás môže byť zaujímavé, že takúto výpravu sa podarilo zorganizovať tiež uhorskému panovníkovi Ondrejovi II. Vznikla potreba správcov či skôr organizátorov financií. Okrem už spomínaných talianskych bankárov, židovských obchodníkov sa týmto odvetvím začali zaoberať aj cirkevné rády (templári, johaniti).

Pôvod templárov

templars_tomartemplarschurch2_web-original

Templári, alebo presnejšie Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, boli cirkevným bojovým rádom. Ich história sa začala písať v roku 1118, keď sa na jeruzalemského kráľa Balduina II. obrátil francúzsky rytier Hugo de Payens so žiadosťou, aby mohol spolu s ďalšími rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich z Európy do Jeruzalema. Balduin II. poskytol rádu ako obydlie časť svojho paláca, ktorý stál na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu (templum) ‒ od neho je odvodený aj ich názov. Krátko po templároch vznikli aj ďalšie bojové rády, najznámejší boli johaniti (dnes maltézski rytieri) a rád nemeckých rytierov.

S templármi sa viaže množstvo dezinformácií a negatívnych kampaní. Prívrženci sprisahaneckých teórií ich spájajú s iluminátmi, asasinmi či so slobodomurármi. Väčšina takýchto „obvinení“ nemá reálny základ. Za negatívnu povesť môžu templári niektorými rozhodnutiami aj sami. V križiackych štátoch oprávnene patrili medzi „dravcov“; bez ich prehnanej „aktivity“ by sa niektorým konfliktom s moslimami možno dalo aj vyhnúť. Na druhej strane niekedy s prívržencami islamu úzko spolupracovali. Za ich negatívnu povesť môže aj kampaň francúzskeho kráľa Filipa IV., ktorý rád zlikvidoval.

Bojovníci stredoveku

Do rádu vstupovali väčšinou šľachtici, ktorí sa v jeho prospech vzdávali svojich majetkov. Niežeby doň nemohli vstúpiť aj nemajetní, ale základom stredovekého vojenstva boli „opancierovaní“ jazdci na koňoch – rytieri. Takýmto bojovníkom sa nemohol stať hocikto, hoci médiá sa nám túto romantickú predstavu snažia podstrčiť. Najskôr by ste museli mať majetok. Na obživu rytiera, jeho koní a jeho skupiny boli potrebné zisky z desiatok obcí. Vhodný kôň či brnenie stáli obrovské sumy peňazí. Napríklad na konci 12. storočia potreboval burgundský rytier obhospodarovať 300 hektárov pôdy, aby mal vybavenie a udržoval sa ako bojovník na koni.

Bojový tréning rytierov začínal už v detskom veku; na prvej vojenskej výprave sa mohli zúčastniť už ako štrnásťroční. Rytierska jazda bola v stredoveku nezastaviteľná. Pre lepšiu predstavu stačí, keď si spomeniete na útok rohanskej jazdy v treťom diele Pána prsteňov. Ozbrojený rytier sa počítal za desiatky pešiakov (40 – 60). Ich taktika nebola založená len na „hrubej“ sile. Bude to znieť neuveriteľne, ale v základnej výstroji dokázali robiť premety! Predstavte si potom, akú silu mali príslušníci bojových rádov, keď na rozdiel od šľachtických rytierov ich remeslom bola naozaj len vojna. Ak si predstavíte stredovekého Johna Ramba, nebudete ďaleko od pravdy.

Do bojových rádov vstupovali šľachtici, ktorí sľúbili žiť chudobným životom. Chudobný život jednotlivých rytierov však neznamenal, že rád nemohol byť bohatý. Každý šľachtic pri vstupe do rádu odovzdal do jeho vlastníctva aj svoj majetok. Nemajetní slúžili skôr ako pomocný personál. Rád tak získal dostatočné prostriedky nielen na fungovanie, ale aj podnikanie. Rovnako dostával rád majetok a príspevky od rôznych podporovateľov, medzi ktorými boli aj králi a pápeži.

Vznik bankových účtov

V stredoveku ste nemali veľa možností, kam si uložiť peniaze, obchodníci boli neustále vystavení riziku, že o ne prídu. Buď „vďaka“ zlodejom, alebo niekedy aj zásluhou šľachty zháňajúcej hotovosť. Relatívne bezpečie poskytovala cirkev, či už kostol alebo kláštor. Práve tu bola šanca pre ozbrojených mníchov. Keďže ich sídla sa zďaleka nenachádzali len vo Svätej zemi, ale takmer po celej západnej Európe, stali sa ideálnymi strážcami bohatstva.

templars_chapelletemplier-original

Druhým priestorom na podnikanie boli kontakty s križiackymi štátmi. Predstavte si, že by ste sa či už ako obchodník alebo ako pútnik chceli plaviť do Svätej zeme. Riskovali by ste cestu s mešcom plným zlatých mincí? Templári, ktorí mali svoje domy na oboch koncoch trasy, by vám poskytli svoje služby. Mohli ste si uložiť peniaze v kláštore vo Francúzsku či v Taliansku a dostali by ste templársky vynález – zmenku. Zmenku by ste si mohli vymeniť napríklad v Jeruzaleme. Popri zmenkách zaviedli aj prvé šeky.

V 13. storočí vymysleli niečo ako účet. Dnes jedna z najbežnejších bankových služieb bola vtedy v Európe absolútnou novinkou. Neskôr dokonca začali realizovať aj transakcie. Účty boli aj na dnešné časy vedené moderne. Súkromník uložil peniaze na svoj účet a  dal si naň posielať napríklad svoje zisky alebo mu tam dlžníci mohli vkladať splátky. Vedenie účtu bolo prepracované a detailné. Tri razy do roka sa robilo kompletné vyúčtovanie v deň Nanebovstúpenia Pána, na Všetkých svätých a na Hromnice.

V domoch templárov sa finančnými otázkami zaoberali pokladníci či strážcovia pokladu, ktorí mali k dispozícii účtovníkov. Postupne sa templári stali správcami majetkov, dokonca aj kráľovských pokladní. Prípadne pôsobili ako finanční poradcovia kráľov.

Samozrejme, rád sa vrhol aj na podnikanie s pôžičkami. Na začiatku každej pôžičky písali, že je bezúročná, ale nebolo to také jednoduché. Zisk schovali do poplatkov či do pokút. Pri požičiavaní boli veľmi opatrní. Pri väčších sumách vyžadovali ručiteľov alebo záruku. Kurióznu záruku dal raz templárom byzantský cisár, a to „pravý Kristov kríž“. Naopak, templárske záruky mali tiež svoju hodnotu, vo Svätej zemi ich preto vyhľadávali aj moslimovia.

Pyšní a bohatí

Napriek svojej serióznosti sa k vkladom sem-tam správali subjektívne. Napríklad keď v roku 1250 francúzsky kráľ Ľudovít IX. padol v Egypte do zajatia, výkupné zaňho bolo 200-tisíc francúzskych libier a do tejto sumy chýbalo 30-tisíc. Rovnaká suma bola na lodi templárov, ale patrili inému majiteľovi. Preto sa templári dohodli s kráľovými mužmi, tí vtrhli na loď a mávali zbraňami. Mnísi nekládli odpor a odovzdali peniaze. Zaujímavosťou je, že tento pragmatický postoj templárov bol použitý proti nim, keď sa začali šíriť zvesti, že odmietli zachrániť svätého kráľa.

templars_philippe_iv_le_bel-original

Templári boli pyšní. Ako rád boli bohatí a neskrývali to. Mnísi žili skromne, ich rád však vlastnil obrovské bohatstvo. Nezaujímala ich popularita ľudu. Ich životom bola svätá vojna proti neveriacim. Vojna vyžadovala prostriedky, ktoré získali z veľkej časti podnikaním v bankovníctve. Boli si až príliš istí svojou pozíciou. Stali sa nebezpečnými aj mocnými.

Najmä stredovekí králi, ktorým večne chýbala hotovosť, závideli templárom bohatstvo. Napríklad stalo sa, že anglický kráľ vtrhol do londýnskeho templa a ukradol odtiaľ obrovské sumy peňazí. Definitívny koniec pre rád však znamenal francúzsky kráľ Filip IV. Pekný z rodu Kapetovcov. Podľa básnika Danteho hrabivosť kolovala v krvi celej tejto dynastie. Potom, čo z Francúzska vyhnal Židov, ktorým následne skonfiškoval majetok, sa zameral na lombardských bankárov. Ako poslední prišli na rad templári. V noci z 12. na 13. októbra 1307 (odtiaľ piatok trinásteho) kráľovi agenti prekvapili nič netušiacich mníchov. Pápež Klement V. dosadený Filipom sa nezmohol na odpor.

Templári absolútne podcenili verejnú mienku, ktorú Filip tak majstrovsky ovládal. Robili chybu za chybou. Bohatý rád bojovníkov a bankárov padol na dno vlastnej pýchy. V roku 1314 upálili posledného veľmajstra rádu Jakuba de Molay. Vraj preklial kráľa aj pápeža vetou – Do roka a do dňa. Do roka naozaj zomreli nepriatelia templárov, legenda o svätých bohatých bankároch sa mohla začať.

FOTO: www.wikipedia.org