Je nesporné, že podnikateľskému sektoru na Slovensku, najmä firmám obchodujúcim v rámci eurozóny, prinieslo euro mnohé okamžité priame výhody. Ide o odstránenie kurzového rizika a zníženie transakčných nákladov pri konverzii mien, v administratíve a v účtovníctve. Bežný človek si pochvaľuje najmä platenie domácou menou na dovolenkách v Taliansku či v Grécku, hoci je to z ekonomického pohľadu len nepodstatné plus. Druhou opomínanou stranou mince je fakt, že flexibilný menový kurz, ktorý by bol v súlade s fundamentmi, nemusí byť nevýhodou. 

V čom sú výhody spoločnej meny?

Veľká časť názorov hovorí, že euro prispelo k transparentnosti cien. Je ľahšie porovnávať ceny tovaru v eurách medzi krajinami, čo by malo vyvíjať tlak na ne. Ide skôr o akúsi pseudovýhodu. Aj priemerný človek si vedel spočítať, či je tovar lacnejší v korunách alebo v zlotých, o čom svedčila nákupná turistika v čase výrazného oslabenie ich mien počas krízy v roku 2009. Navyše mnohé potraviny sú aj päť rokov po zavedení eura päť kilometrov za rakúskymi hranicami v tom istom obchodnom reťazci stále lacnejšie ako v Bratislave.

Často spomínanou pridanou hodnotou eura je pokles nákladov kapitálu, úrokových sadzieb či lacnejšie refinancovanie slovenského dlhu. Euro s tým má málo spoločného. V čase krízy klesali pre globálne uvoľnenú menovú politiku úrokové sadzby prakticky všetkých mien a mnohé krajiny platili rekordne nízke úroky investorom na dlhopisových trhoch. Napríklad Česko bez eura si dokáže stále lacnejšie požičiavať ako my v eurozóne.

Eurooptimisti pravidelne zdôrazňujú, že euro pôsobí ako ochrana pred krízou. Tento argument je však viac ako otázny pri pohľade na vysokú nezamestnanosť a z historického pohľadu anemický rast ekonomiky. Je prakticky nedokázateľné, že s eurom Slovensko, primárne závislé od krízou zasiahnutého zahraničného dopytu, je na tom lepšie ako s korunou za inak nezmenených podmienok.

Štatistiky ukazujú, že inflácia sa u nás za ostatných päť rokov spomalila, čo je označované za ďalšiu výhodu „meny mostov, ktoré spájajú“. Spotrebiteľské ceny však pre krízu spomalili dynamiku rastu prakticky všade vo vyspelom svete. Euro má na tom malý podiel. Ak by sme mali korunu, ktorá by sa na devízovom trhu posilňovala, inflácia mohla klesnúť ešte viac.

Za eurovú výhodu sú považované aj zásadné štrukturálne reformy a konsolidácia verejných financií, ktoré museli vlády vykonať, aby nás vôbec do euroklubu prijali. Isteže, no tieto opatrenia mohli byť uskutočnené v prípade zodpovedných vlád aj bez prijatia eura.

Existujú tiež nepriame výhody eura, ktoré sa, podľa jeho zástancov, pre krátkosť času ešte nestihli úplne prejaviť. Rôzne štúdie ukazujú, že menová únia by mala zrýchliť zahraničný obchod medzi jej členmi vďaka zníženiu nákladov na jeho realizáciu a kurzovej stabilite. Krajiny, ktoré vstúpili do eurozóny skôr, videli tieto efekty. Nie je však isté, či ide o výsledok eura, alebo skôr samotnej existencie spoločného trhu.

Ekonomická výhodnosť až na druhej koľaji

Časom by sa mal prejaviť aj väčší prílev priamych zahraničných investícií, ktoré by mali byť významným faktorom hospodárskeho rastu a rastu životnej úrovne. Doteraz však nevidieť žiadnu dekoreláciu medzi Slovenskom a okolitými krajinami s národnými menami v oblasti trendov priamych zahraničných investícií. Euro nie je ten rozhodujúci faktor, ktorý by vplýval na príchod zahraničných investorov. Ak by to platilo, nikto z investorov by si nevybral Poľsko, Česko alebo iné neeurové európske krajiny pred Slovenskom. Očividne sú však rozhodujúce iné faktory a kvalita podnikateľského prostredia, kde Slovensko kríva.

V protiklade s optimistickými očakávaniami je všeobecná makroekonomická výkonnosť eurozóny zatiaľ sklamaním. Euro za to priamo nemôže, keďže bolo zavedené do prostredia nedostatočne zreformovaných národných hospodárstiev. Spoločná menová politika pre také rozdielne štáty ako Nemecko a Grécko tieto problémy len prehĺbila. A dostala do úzkych aj ekonomický vzor – Írsko. Je preto oprávnený skepticizmus, či náš vstup do eurozóny zrýchli z dlhodobého hľadiska rast HDP, ak sa eurozóna a jej inštitucionálne usporiadanie výrazne nezreformuje.

Do určitej miery je mínusom účasti v eurozóne strata nezávislej, na mieru našej ekonomiky šitej, menovej politiky. Treba podotknúť, že v podmienkach malej, vysoko otvorenej ekonomiky s liberalizovaným pohybom kapitálu, akou je Slovensko, má táto politika limitovaný priestor na ovplyvnenie cenovej a ekonomickej stability. Na druhej strane príklad Španielska alebo Írska však ukázal, že „one size fits all“ menová politika ECB má veľký potenciál prispieť k poškodeniu makroekonomického prostredia, nadmernému zadlžovaniu a k bubline na realitnom trhu. „Helma“ eura znížila aj reformné úsilie členských krajín pri absencii tlaku trhu na vlastnú menu. Je otázne, čo je menším zlom.

Neplánovaným nákladom eura pre nás bola priama „povinnosť“ prispieť k záchrane topiacich sa krajín na periférii eurozóny. Hoci Poľsko alebo Dánsko sú tiež v EÚ, tento záväzok im nevznikal. Pre férovosť treba dodať, že aj oni sa podieľali na gréckej pomoci, nepriamo cez Medzinárodný menový fond.

Po piatich rokoch eura na Slovensku vidieť mnohé mikroekonomické výhody a na mnohé ďalšie sa čaká. Časť pozitívnych trendov, napríklad zlacnenie refinancovania, sa neprávom pripisuje len euru. Na druhej strane sú podceňované riziká jednotnej menovej politiky, ktoré sa môžu prejaviť z dlhšieho časového obdobia. A môžu dokonca prevážiť všetky prínosy. Euro je v prvom rade politický projekt, nástroj na unifikáciu Európy. Jeho ekonomická výhodnosť je až na druhej koľaji. Ďalší čas ukáže, či výhody skutočne prevýšia obete.

Je neobjektívne tvrdiť, že euro je len „more výhod“ a že všetci mimo eurozóny sú čierna diera, ako sa to zopárkrát objavilo v našej tlači. Tvrdenie, že euro je pre nás nevyhnutnosťou a niet voči nemu alternatívy, je sporné. Veľká Británia, Švédsko či Poľsko ukazujú, že existuje „pekný život“ aj bez neho. V každom prípade riziko rozpadu eurozóny je malé. Slováci tak naďalej budú platiť eurom.