V 21. storočí je pojem potravinovej sebestačnosti neopodstatnený. A platí to o akomkoľvek inom produkte. V predchádzajúcich storočiach bolo dokázané, že medzinárodná deľba práce a špecializácia viedli k efektívnejšiemu využívaniu zdrojov, k zrýchleniu ekonomického rastu a k zvýšeniu bohatstva obyvateľstva. Požiadavka sebestačnosti v ktorejkoľvek oblasti popiera výhody medzinárodného obchodu. Už Adam Smith v diele Bohatstvo národov pred vyše 200 rokmi ukázal, že z obchodu profitujú obe strany, inak by ho predsa nerobili!

Trh je rozhodca

Prečo by sme mali produkovať kvalitatívne rovnaké výrobky, ktoré niekto iný dokáže lacnejšie vyrobiť a doviezť k nám? Máme byť sebestační aj v produkcii banánov a iného tropického ovocia? Išlo by o plytvanie vzácnymi zdrojmi. Ak by sme aj abstrahovali od tohto faktu, na voľnom trhu by sa drahšie tuzemské potraviny, lieky, lietadlá, čipy (doplniť môžeme prakticky akýkoľvek produkt) pri racionálne uvažujúcich zákazníkoch nepresadili. V konečnom dôsledku trh je ten „rozhodca“, ktorý určuje, v čom bude geografické územie krajiny sebestačné a bude prípadne aj exportovať do zahraničia a  čo bude, naopak, importovať.

Teoreticky by vláda mohla prijať protekcionistické opatrenia na ochranu domácich výrobcov a v extrémnom prípade úplne zakázať dovoz všetkých tovarov a izolovať nás od sveta. Sotva by to bola pre Slovensko výhoda. Už len zákaz dovozu ropy by znamenal kolaps celej ekonomiky. Problémy by nastali aj pri ponechaní dovozu niektorých strategických surovín či výrobkov, bez ktorých sa nezaobídeme a nedokážeme si ich sami vyrobiť.

Domáce firmy by síce stratili konkurenciu, čo by dramaticky zvýšilo dopyt po ich výrobkoch a počet pracovných miest u nich. Ibaže slabšia konkurencia spravidla vedie k zdražovaniu už predtým drahších výrobkov a k spomaleniu inovácií presne tak, ako sme videli pred rokom 1989. V konečnom dôsledku to zhoršuje postavenie obyvateľstva. Za sebestačného socializmu bolo často vidieť prázdne regály v mäsiarstvach, dnes, keď Slovensko nie je sebestačné, je to presne naopak. Bolo by len rečníckou otázkou pýtať sa, čo je pre bežného Slováka lepšie.

Hrozí nám hladomor?

Navyše mnoho krajín by mohlo zaviesť voči nám recipročné opatrenia zákazu importov, čo by úplne položilo na kolená (nielen) lokomotívu slovenskej ekonomiky – strojárstvo na čele s automobilkami, ktoré exportujú vyše 95 percent produkcie. Výsledkom by bol enormný rast nezamestnanosti a pokles životnej úrovne. Nehovoriac o tom, že všetci zahraniční investori by vzali „nohy na plecia“ do krajín z pohľadu podnikateľského prostredia priateľskejších. Stala by sa z nás čierna diera v strede Európy.

Vráťme sa však ešte naspäť k potravinám. Časť názorov podporujúcich sebestačnosť tvrdí, že v čase krízy alebo vojny by sa nám málo slovenských výrobcov mohlo vypomstiť a mohol by nastať hladomor. Ak by sme už prijali argument vojny, nepriateľ by mal efektívnejšie páky, ako nás zničiť. Napríklad by nás odrezal od energií. Preto tvrdíme, že potravinová sebestačnosť je nezmysel.

V sumáre je ekonomicky neefektívne a neracionálne, aby všetky krajiny sveta produkovali všetky tovary a služby, ktoré potrebujú, a špeciálne to platí o potravinách, keď na to nemajú know-how, technológie alebo podmienky. Prišli na to už pravekí ľudia a vznikol jeden z najgeniálnejších ľudských vynálezov – trh. Je smutné, že to, čo vedeli naši dávni predchodcovia, stále nechápe veľa našich súčasníkov, pričom mnohí z nich sú pri štátnom kormidle.

Navyše v slobodnej kapitalistickej spoločnosti nemožno sebestačnosť nijako nanútiť. V medzinárodnom obchode robia transakcie medzi sebou súkromné subjekty, nie štáty. Preferovať slovenské výrobky len preto, že sú slovenské, hoci kvalitou a cenou zaostávajú, je skôr prejavom ekonomického rasizmu, ako patriotizmu. Apropo, je v továrni so zahraničným vlastníkom výrobok na linke, ktorá bola dovezená zo zahraničia, slovenský?