Záporné postavy sú zlé preto, že sa tak už narodili alebo preto, že v detstve mali zlú výchovu, či samy niečo zlé prežili. Oproti tomu „dobré gény“ a detstvo bez traumy by mali podľa bežných predstáv vyformovať človeka slušného a čestného na celý život. Výsledky výskumu urobeného v rámci tzv. sociálnej psychológie však ukazujú, že táto zažitá schéma je jeden veľký omyl. Slušný, čestný a bezproblémový človek sa môže zmeniť na klamára, zlodeja aj krutého sadistu, a to iba pod vplyvom prostredia, do ktorého sa dostane. A na túto zmenu stačí len veľmi málo.

 
Dozorcovia na Stanfordskej univerzite

Americký sociálny psychológ Philip Zimbardo uskutočnil v roku 1971 experiment, ktorý ho vymrštil na špičku v jeho odbore. Zimbarda zaujímalo, či sa môže zmeniť mladý inteligentný vysokoškolák bez kriminálnej minulosti, keď sa ocitne v takom extrémne autoritárskom prostredí, ako je väznica. Realizoval preto na Stanfordskej univerzite experiment, pri ktorom časť univerzity premenil na vernú kópiu väzenia a študentov-dobrovoľníkov rozdelil na väzňov a dozorcov.

stanford1-original

V improvizovanom väzení všetko prebiehalo v rovnakom duchu ako v skutočnom väzení. Prvý deň väzňov podrobili vstupnej zdravotnej prehliadke, dostali väzenské uniformy a čísla; na simuláciu typického väzenského strihu vlasov dostal každý na hlavu kus pančuchy, ktorá zakryla účes. Nasledoval dril, počas ktorého dozorcovia väzňom ukázali, akým spôsobom sa majú hlásiť prideleným číslom, ako pochodovať, ako počúvať. Väzňov umiestnili do stiesnených ciel po troch a dozorcovia im vymenovali, aké výchovné postihy môžu proti nim použiť. O pol tretej v noci dozorcovia píšťalkami vyhlásili poplach, aby mohli väzňov prepočítať.

V rámci experimentu, ktorý mal trvať dva týždne, chceli Zimbardo a jeho kolegovia pôvodne len sledovať správanie účastníkov pomocou inštalovaných kamier a všetko dopĺňať rozhovormi s vybranými jedincami. Hneď na druhý deň však boli organizátori zaskočení: väzni, ponížení drilom z prvého dňa, sa ráno vzbúrili – odmietali prísť na nástup a zabarikádovali sa v celách. Ešte viac ich však prekvapila reakcia dozorcov: ranná zmena bez váhania zavolala posily a vzburu neľútostne potlačila. Dozorcovia vtrhli do ciel, spacifikovali väzňov penou z hasiacich prístrojov a potom im nariadili, aby si vyzliekli mundúry, a vyhádzali im z ciel postele. Väzni museli robiť za trest kliky, pri ktorých im dozorcovia šliapali na chrbát. „Vodcov vzbury“ premiestnili na samotku.

 
Experiment sa vymyká kontrole…

Od tohto momentu sa situácia už len dramatizovala. Dozorcovia okrem fyzických trestov nastolili aj psychický teror, keď väzňov štvali proti sebe. Privilegovaní dostali väčšiu porciu jedla v prítomnosti neprivilegovaných, ktorí jedlo nedostali, nemohli sa umyť ani si vyčistiť zuby. Takto sa im podarilo rozbiť jednotu medzi väzňami. Navyše dozorcovia svojich obľúbencov striedali, čím väzňov miatli a vyvolávali v nich podozrenie. Tresty od dozorcov zašli tak ďaleko, že väzňom zakázali prístup na toalety a namiesto toho im dali do ciel vedro, ktoré však väzni nemali možnosť vyprázdniť.

Dozorcovia – pripomeňme, že ešte pred niekoľkými dňami to boli slušní univerzitní študenti – stratili všetky zábrany. Keď zavreli jedného väzňa do stiesnenej samotky na celú noc (za to, že odmietol jesť), musel Zimbardo zasiahnuť a nariadil jeho premiestenie na bežnú celu. Systému väzenia podľahli dozorcovia aj väzni. Keď si Zimbardo pozval jedného z väzňov na rozhovor, aby sa ho spýtal na pocity a novinky z fiktívneho väzenia, väzeň sa mu – hoci nemusel – hlásil číslom. A keď urobili dozorcovia simulované rozhodovanie o podmienečnom prepustení a jednému väzňovi ho zamietli, dotyčný sa zrútil, plakal a na celom tele sa mu objavili vyrážky psychosomatického pôvodu. Väzenie prestávalo byť pre účastníkov fikciou a postupne sa stávalo realitou.

 

… a pohlcuje organizátorov

Najprekvapujúcejšie je asi to, ako Zimbardo, ktorý mal experiment iba sledovať a zbierať dáta na výskum, zareagoval, keď sa od dozorcov dozvedel, že väzni plánujú útek. V deň, keď sa k nemu táto správa dostala, ho navštívil jeho kolega psychológ a spýtal sa ho, ako mu ide výskum a aká je v jeho experimente nezávislá premenná (ide o termín používaný v súvislosti s psychologickými experimentmi; označuje hodnotu, ktorú experimentátor mení, napr. počet osôb). Rozčúlený Zimbardo sa na kolegu vyrútil, že teraz musí riešiť plánovaný útek z väznice, a nie viesť kaviarenské reči o nezávislých premenných v psychológii.

stanford4-original

Zimbardo si neskôr uvedomil, že experimentu sám tak prepadol, že prijal jednu z jeho rolí (t. j. riaditeľa väznice zodpovedného za pobyt väzňov vo väzení) a zabudol, že má byť len vedcom, ktorý zbiera dáta. Zabrániť väzňom v úteku nemala byť jeho rola, napriek tomu ju v rozhovoroch s dozorcami prijal. Poslednou kvapkou bolo, keď Zimbarda pri experimente navštívila jeho vtedajšia priateľka (a dnešná manželka) Christina Maslachová.

Tá si uvedomila, že sa nechal experimentom úplne pohltiť a prestal vnímať vážnosť krutostí a krívd, ktoré sa v simulovanom väzení dejú. Experiment bol po šiestich dňoch predčasne ukončený. Zimbardo na základe pokusu rozviedol svoju tézu o tzv. Luciferovom efekte, pomenovanom po padnutom anjelovi, ktorý sa po roztržke s Bohom stal diablom.

Aj inak „dobrí ľudia“ sa môžu veľmi ľahko stať páchateľmi odsúdeniahodných činov, keď sa dostanú do systému či prostredia, ktoré od nich vyžaduje splnenie určitých cieľov a dáva im okrem toho moc nad druhými. Ako ukazuje experiment, prechod od slušnosti k sadizmu môže byť neuveriteľne rýchly.

 
Pred kým nás chránia zámky

Menej dramatické, ale nemenej zaujímavé experimenty nedávno realizoval psychológ a ekonóm Dan Ariely. Skúmal otázku, či za väčšinou nečestností a krádeží stojí iba niekoľko „zlých“ jedincov, alebo veľká masa prevažne slušných ľudí, ktorí sa môžu zmeniť na zlodejov, ak dostanú príležitosť. Uskutočnil jednoduchý experiment, počas ktorého nechal skupinu ľudí riešiť v krátkom čase desať matematických úloh. Skupinu pritom rozdelil na dve podskupiny: jedna dávala papiere s odpoveďami pri odchode z miestnosti do skartovačky, druhá ich odovzdávala organizátorom. Účastníci z oboch podskupín mali potom organizátorom nahlásiť, koľko úloh z desiatich vyriešili, a za správne vyriešené dostávali peňažnú odmenu.

Výsledok je úsmevný. Tí, čo papiere s odpoveďami sypali do skartovačky, nahlasovali v priemere šesť správnych odpovedí, pričom tí, čo odovzdávali odpovede organizátorom, hlásili priemerne štyri. Ľudia z prvého tímu si výsledky jednoducho prikrášľovali, aby dostali väčšiu odmenu. Prečo? Pretože mohli. Príležitosť nahlásiť lož bez toho, aby im hrozilo riziko, že bude odhalené, účastníci okamžite využili. Kľúčové pritom je, že vyšší počet nahlásených správnych odpovedí nebol v tomto prípade daný niekoľkými jedincami, ktorí by napríklad tvrdili, že vyriešili všetkých desať úloh, a tak zvyšovali priemer. Ariely zistil, že takmer všetci zo skupiny nahlásili o trochu viac.

Na podvádzaní sa teda podieľali naozaj veľkou mierou skoro všetci a každý trochu – nie teda len niekoľko jedincov. „Každý má potenciál byť nečestný a takmer každý podvádza – trochu,“ dodáva Ariely. Potvrdzuje tak Zimbardove výsledky, že potenciál na mravný pokles (akéhokoľvek charakteru) je v každom. Jeden Arielyho študent vystihol pointu pri opise osobnej skúsenosti. Jedného dňa si doma zabuchol kľúče a zavolal zámočníka, aby ich otvoril. Bol prekvapený, keď videl, že zámočník dvere otvoril ani nie za minútu. Zámočník mu na to povedal, že zámky sú na to, aby slušní ľudia zostali slušnými.

Podľa neho jedno percento populácie bude kradnúť vždy a do domu sa dostane ľahko, pretože vie otvárať zámky. Ďalšie jedno percento bude vždy čestné a nikdy sa krádeže nedopustí. Ide o tých zvyšných deväťdesiatosem percent – tých, čo by dvere radi otvorili, keby nemali zámku. Zámka je na to, aby držala na uzde všetkých „slušných“ ľudí.

Článok je prevzaný z časopisu MAGNUS - magazín pre priateľov J&T BANKY, č. 4.