Počas krízy na prelome rokov 2008 a 2009, keď americká centrálna banka prvýkrát spustila kvantitatívne uvoľňovanie, sa objavovali kuvičie hlasy o tom, že tento krok povedie k masívnej inflácii. Nestalo sa tak, namiesto toho rástli najmä akciové trhy. Ani neskoršie kolá programov expanzie súvahy americkej centrálnej banky neviedli k výraznému rastu spotrebiteľských cien, no prispeli k rely rizikových aktív. Rovnako ani program nákupu dlhopisov ECB v roku 2015 sa nepremietol do vyšších inflačných tlakov. Naopak, ECB nevedela a stále nevie, napriek veľkej stimulácii, dosiahnuť už niekoľko rokov svoj dvojpercentný inflačný cieľ. V podstatnej miere za tým stál nedokonale fungujúci transmisný mechanizmus menovej politiky, teda proces, v ktorom sa peniaze dostávajú z finančného systému do reálnej ekonomiky.

Aktuálne koronakrízové programy kvantitatívnych uvoľňovaní na oboch brehoch Atlantického oceána sú v porovnaní s tými predchádzajúcimi výrazne väčšie, v podstate neobmedzené a s otvoreným koncom a pre finančné trhy budú obrovským katalyzátorom. A fiškálne stimuly vlád po celom svete sú gigantické, v prípade Nemecka najväčšie od 2. svetovej vojny. Na prvý pohľad by to nasvedčovalo tomu, že inflácia musí byť za rohom. Nemyslíme si však, že je okamžitou hrozbou.

Práve naopak, obrovský ekonomický šok na strane agregátneho dopytu aj ponuky vyústi do bezprostredného deflačného scenára, hoci sú narušené globálne hodnotové reťazce. Aktivita vo výrobnom sektore prakticky po celom svete klesla na viac ako dekádne minimá, sentiment v sektore služieb je na historickom dne, a to isté platí o spotrebiteľskej dôvere. Toto nie je prostredie charakteristické pre infláciu. Predpokladáme, že rast spotrebiteľských cien na globálnej úrovni bude v tomto roku prvýkrát po niekoľkých dekádach záporný. Nebude to pritom len efekt energií, keď očakávame, že aj jadrová inflácia klesne zhruba po 20 rokoch pod nulu.

Iste, v časoch neistoty, zvýšených výkyvov na finančných trhoch a prichádzajúcej deflácie sa môže javiť známe pravidlo „cash is king“, teda „hotovosť je kráľ“ ako atraktívny prístup k alokácii portfólia. Nesúhlasíme však s ním a máme na vec odlišný pohľad. Väčšina peňazí nemá žiadnu vnútornú hodnotu, ide o obyčajné papieriky, či elektronické zápisy na účte. Nie sú ničím kryté, iba vierou v to, že centrálne banky a vlády ich nevytlačia až príliš veľa. História ukazuje, že na to by sme sa nemali spoliehať. Menová inflácia rozhodne narastie, hoci nie všetky peniaze sa dostanú do reálnych ekonomík. Ostanú vo finančnom systéme, čo bude prirodzene tlačiť na rast cien aktív.

Myslíme si tiež, že rast zadlženia štátov po kríze bude riešený de facto monetizáciou dlhov. Teda procesom odkupu štátnych dlhov centrálnou bankou a premenou na hotovosť, ktorá sa dostane do obehu a s tým spätým rizikom vyššej inflácie, najmä v nasledujúcich rokoch. Centrálne banky v mnohých krajinách sú teraz najväčšími veriteľmi centrálnych vlád. Financovanie vlád centrálnymi bankami je vždy z politického hľadiska prijateľnejšia ako zvyšovanie daní. Deje sa to takpovediac za oponou, čo bežní ľudia nevidia. Zvyšovanie daní je to, čo okamžite vidieť a je menej populárne (tým nechceme povedať, že k rastu daní nepríde).

Preferujeme tak postoj, že „cash is trash“ teda „hotovosť je odpad.“ Je lepšie mať voľné zdroje zainvestované v aktívach, ktoré budú profitovať z uvoľnenej menovej politiky centrálnych bánk. Takými aktívami by z hlavných tried finančných aktív mohli byť najmä akcie či podnikové dlhopisy. Koniec koncov, historické štatistiky za vyše storočie ukazujú, že ten, kto investoval, dokázal reálne zhodnotiť svoje zdroje, na rozdiel od toho, kto držal hotovosť. Na tom sa nič nezmení ani po koronakríze.

Ani v dnešných turbulentných časoch by preto nemala hotovosť tvoriť dominantnú časť investičného portfólia. Tým nechceme povedať, aby neobsahovala žiadnu. Poklesy na trhoch vždy prinášajú zaujímavé príležitosti, ktoré možno vďaka primeranému podielu cashu využiť .