Leonardo da Vinci prirodzene prepájal vedecké poznatky so svojím výtvarným umom. Da Vinci sa venoval fyziológii a anatómii ľudského tela, aby vo svojich kresbách mohol ponúknuť čo najvernejší obrázok človeka. Veril, že morálne a etické hľadisko jeho naratívnych kresieb vyjde najavo jedine vďaka presnému stvárneniu tela, mimiky, výrazov či gest. Napríklad kresba Plod v maternici (The foetus in the womb, 1511) je iba jedným z tisícov výkresov da Vinciho prezrádzajúcich jeho silný záujem o vedecké skúmanie. Pre tohto renesančného umelca boli umenie a veda odlišné kategórie, ktoré však vedú k rovnakému cieľu. Obidve oblasti podľa neho hľadajú pravdu a hlbšie spirituálne poznanie sveta. Da Vinciho kresby sú tak pre nás dodnes príkladom renesančného konceptu, kde sa dovedna integrujú všetky kategórie ľudského poznania a výkladu sveta.

/data/MediaLibrary/articles/10689/leonardo-da-vinci-zdroj-royalcollection.org.uk.jpgZdroj: The Guardian

Ďalší príklad spojenia vedy a umenia nájdeme v 17. storočí u holandského maliara Johannesa Vermeera. Holandsko bolo výskumu v tom čase veľmi naklonené. Vedecké práce vznikali vďaka novým objavom (napríklad mikroskopu) a výskumu nášho sveta aj vesmíru. Vermeer tak napríklad namaľoval astronóma pri práci (The Astronomer, 1668). Jeho profesia je tu znázornená pomocou nebeského glóbusu a položenou astronomickou knihou na stole. Ide o knihu Adriana Metiusa s názvom Institutiones Astronomicae Geographicae z roku 1961. Kniha je otvorená v sekcii apelujúcej na vedcov, aby pri svojej práci hľadali inšpiráciu v Bohu. Na stene v izbe astronóma pritom visí obraz vytvorený vtedajším lokálnym umelcom a zachytávajúci biblickú postavu Mojžiša. Ten je reprezentantom znalostí a vedy. Pléd položený na stole zase vytvoril zahraničný umelec. Vermeer tak vo svojej práci oslavuje rovnako umenie ako vedu.

/data/MediaLibrary/articles/10689/800px-johannes-vermeer-the-astronomer-wga24685.jpgZdroj: Wikipedia

Koncom 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia boli vedecké práce z oblasti fyziológie, psychológie, fenomenológie a účinkov farby a svetla základom tvorby impresionistických a postimpresionistických umelcov, akými boli Edgar Degas, Claude Monet, Auguste Renoir, Vincent van Gogh alebo Paul Gauguin. Claude Monet napríklad zastával názor, že vnímanie nášho fyzického prostredia sa neustále mení v závislosti od percepcie svetiel a farieb. Neskôr Georges Seurat vymyslel techniku pointilizmu, na ktorej ukazoval, ako sa jednotlivé farby za rôznych okolností a pri využívaniu komplementárnych farieb v ľudskom oku spájajú dovedna a vytvárajú ucelený obrázok.

/data/MediaLibrary/articles/10689/georges-seurat-zdroj-metmuseum.org.jpgZdroj: Met Museum

Z Monetových úvah o čase a o zmene vnímania závislého od svetla a z Seuratovej teórie farieb vychádzal vo svojej tvorbe aj Pablo Picasso, keď nechal pod vlastnými rukami na plátnach predmety rozpadnúť sa na jednotlivé pohľady z rôznych strán, ktoré sa však v mozgu znovu spájajú v dobre známe veci. Len niekoľko rokov potom, čo Albert Einstein vysvetlil teóriu relativity presadzujúcu podmienečný charakter pozorovania skutočnosti, namaľoval Picasso galeristu a zberateľa Daniela-Henryho Kahnweilera (1910). Picassova kubistická maľba si rovnako ako štúdium Einsteinovej vedeckej teórie vyžaduje dôkladnú analýzu, ale rovnako za sústredené vnímanie odmeňuje úsilie diváka pochopením a súvislým obrázkom.

/data/MediaLibrary/articles/10689/picasso-portrait-of-daniel-henry-kahnweiler-1910.jpgZdroj: Wikipedia 

Za Rakúsko-Uhorska bola na pôde Kráľovstva českého založená Česká akadémia cisára Františka Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenie. Stalo sa tak roku v októbri 1888. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bola inštitúcia premenovaná na Českú akadémiu vied a umenia. V júli roku 1942 oficiálne vznikla Slovenská akadémia vied a umení. organizácia fungujúca pod patronátom Univerzity Komenského (UK). Najdôležitejšou snahou novej inštitúcie bolo zastrešiť vedeckú a umeleckú spoluprácu intelektuálnych elít. Po svetových vojnách bola v roku 1952 Slovenská akadémia zaradená pod Československú akadémiu vied, ktorá však už stratila spojenie s umením. Vtedy sa postupne tieto oblasti u nás čiastočne odpojili.

Nie však úplne, hoci sa to na prvý pohľad nezdá. Obidve oblasti v podstate riešia podobné otázky. „Čo je vlastne realita. Ako posunúť spoločnosť vpred? Ako popísať dnešný svet? Teda nečudo, že nájdeme aj osobnosti, ktoré sa snažia tieto dve oblasti prepojiť. Americký dizajnér a umelec John Maeda v článku pre Scientific American porozprával príbeh, ako sa k tejto snahe dostal. „Na základnej škole povedali učitelia na triednych schôdzkach mojim rodičom, že som dobrý v matematike a v umení. Rodičia však potom všade rozprávali iba to, že som dobrý v matematike.“ Johnovi toto vyzdvihovanie technickej oblasti prekážalo. Umenie bolo preňho vždy rovnako dôležité. Preto sa rozhodol venovať sa obom oblastiam a spojiť ich. „Moja práca kombinuje počítačové kódy a tradičné umelecké techniky a snaží sa tak vybojovať oblasť niekde uprostred. Zistil som, že sa vždy snažím nájsť hybridné modely, ktorých poslaním je hľadať spôsoby, ako skombinovať rozličné oblasti.“