Takýmto podvodným správam sa hovorí nigérijské listy alebo aj podvod 419, podľa príslušného paragrafu nigérijského zákonníka. Vznikli už pred niekoľkými desaťročiami v Nigérii a hoci sa odvtedy rozšírili do mnohých iných krajín, dodnes je hlavným mestom podvodníkov Lagos. Odtiaľ sa snažia oklamať obete z celého sveta.

Už dávno neposielajú listy a ani e-maily už nestačia. Podvodníci oslovujú ľudí na sociálnych sieťach či na internetových zoznamkách a prešpekulovanými príbehmi sa ich snažia presvedčiť, aby im poslali peniaze. Aj rozprávková suma uložená v zapadnutej africkej banke diktátorom, ktorého práve zosadili, a na tento účet sa pritom zabudlo, má vždy jeden háčik. Na jej prevod do zahraničia treba vopred zaplatiť nemalý poplatok. Úradníček, ktorý sa vám ozval a chce sa za túto službičku s vami nezištne podeliť, na tento poplatok nemá. No nepomohli by ste mu, keď vám sľúbi pár miliónov?

Miliónové škody

Odhadnúť, aké škody spôsobujú nigérijské podvody, je veľmi ťažké. Mnohé obete sa totiž hanbia za to, že naleteli, a radšej sa ani neprihlásia. V USA sa svojho času odhadovalo, že Američania takto prídu ročne až o 200 miliónov dolárov a jedna obeť stratí priemerne vyše 5 000 dolárov. Vo Veľkej Británii odhadovali ročnú stratu na 150 miliónov libier a priemer na jedného podvedeného človeka bol až 31 000 libier. Okrem peňazí však obete strácajú tiež priateľov a rodinu, s vidinou bohatstva totiž často klamú aj oni. Výsledkom sú rozvody, ba dokonca aj zločiny, aby pre podvodníkov zohnali ďalšie peniaze.

Trofeje

Vystopovať zločincov si vyžaduje mravčiu prácu polície a hoci sa občas podaria isté úspechy, zatknutých okamžite nahradia noví podvodníci. Jedinou istotou, ako neprísť o svoje peniaze, je nereagovať na podozrivé ponuky.

Na internetovej stránke 419eater.com sa však vytvorila skupina ľudí, ktorá postupuje presne opačne. Na ponuky nielenže reagujú, ale vytvárajú si vlastné príbehy a podvodníkov sa snažia dobehnúť. Presviedčajú ich, že im uveria, ak im dokážu svoju skutočnú existenciu a pošlú im svoju fotografiu s nejakým heslom. Tým je väčšinou skrytá slovná hračka, často veľmi lascívny dvojzmysel. Ak takéto fotografie od podvodníkov získajú, zverejnia ich na stránke ako trofej.

Príbeh princa Eboha

Komunikácia sa niekedy predĺži a venuje sa jej najmä zakladajúci člen, ktorý v médiách, pochopiteľne, zverejnil iba svoje krstné meno Mike. Celé e-maily, ktoré si s podvodníkmi vymieňal, potom tiež zverejňuje na stránke. Asi najdlhšie prebiehala výmena správ s človekom, ktorý sa vydával za princa Joea Eboha a chcel sa podeliť o nadbytočných 25 000 000 dolárov, ktoré boli na účte štátnej spoločnosti.

Mike mu odpísal ako reverend Hector Barnett. Uviedol, že je členom Svätej cirkvi rádu červenej hrude a pravidlá mu dovoľujú robiť obchodné záležitosti iba so súvercami. Nato princ Joe Eboh prejavil veľký záujem o vstup do cirkvi a poslal aj svoju fotografiu s hruďou pomaľovanou červeným symbolom. Postupne ho otec Hector presvedčil, že má preňho prichystaných 18 000 dolárov z cirkevných peňazí, ale potrebuje poplatok 80 dolárov za prevod. A podvodník mu ich skutočne poslal kuriérom. Mike ich venoval na charitu.

Otec Hector však potom začal mať pochybnosti, kolísať vo viere a odišiel do sveta s cirkusom. Princovi Ebohovi začal písať ďalší znepokojený člen cirkvi, ktorý sa zaujímal, či nevie, kam sa kolega stratil aj s 18 000 dolármi. Otec Hector pokračoval v komunikácii z inej adresy a pochválil sa, že cirkevné peniaze investoval do nového sľubného biznisu – do exportu snehu na Sibír...