Už v starom Ríme slávili na konci roka sviatok Saturnálií, počas ktorého sa vzájomne obdarúvali. Tieto oslavy sa spájali s bohom Saturnom. Naše Vianoce sú v období, keď naši slovanskí predkovia oslavovali sviatok zimného slnovratu – kračún. S týmto sviatkom sa spája aj hodovanie, dokonca tiež istý variant spievania kolied. Môžeme povedať, že mnohé vianočné zvyky majú pohanský pôvod. Kresťanstvo ich múdro zaradilo do svojho rítu. Rovnako to platí aj o akte darovania.

Dary si najskôr dávali ľudia priamo, ale potom, hlavne v prípade detí, sa objavili „distribútori“ darčekov. V prostredí strednej Európy sa vyskytujú štyria: Ježiško, svätý Mikuláš, dedo Mráz a Santa Claus. Každý z nich má vlastnú históriu a spája sa s inými legendami. Niektorí mali dokonca politický význam alebo boli dotvorení komerčným svetom. U rôznych národov sa vyskytujú aj ďalší nositelia darčekov (Sneguročka, vianočná koza, Olentzero, Befana, Traja králi), ale tí sa v stredoeurópskych vianočných zvykoch nevyskytujú.

Sv. Mikuláš – darca filantrop

 

Sv. Mikuláš

Sv. Mikuláš vznikol v skutočnosti
spojením dvoch kresťanských
svätcov

V osobe sv. Mikuláša sa spájajú dvaja svätci – biskupi Mikulášovia z Myry a Pinary (dnes obe Turecko). Práve vďaka ich biskupskému rúchu mohla postava dostať svoj nezameniteľný imidž. Svätec bol patrónom a ochrancom širokého spektra ľudí a ich činností. Pomáhal námorníkom, rybárom, obchodníkom, cechom remeselníkov, ale aj lekárom, nevydatým dievkam a deťom.

Zdá sa, že prevažujú skôr hospodárske činnosti. Hlavné legendy o jeho pôvode sú dve . Prvá legenda hovorí o troch chudobných dievčatách, ktorým Mikuláš nezištne zaistil veno a vďaka tomu sa nemuseli dať na prostitúciu. V tomto texte sa hovorí aj troch kňazoch, ktorých zločinný hostinský usmrtil a naložil do kade so soľou.

Druhá legenda vznikla vo Francúzsku. Tam sa vytvoril profil Mikuláša ako dobrodinca školákov a študentov. Žiaci vždy 6. 12. dostávali od neho pár topánok, školské pomôcky a drobné mince. Zdá sa, akoby postava Mikuláša bola skôr akýmsi stredovekým filantropom. Zároveň bol aj akýmsi arbitrom, pretože rozhodoval o tom, kto dostane darčeky.

Protestantský Ježiško v katolíckych rodinách

Ježisko

Ježisko nosí darčeky naprieč
vierovyznaniami

Náboženská reformácia odmietla uctievanie svätého Mikuláša, preto došlo v protestantskom Nemecku k zmene, ktorej iniciátorom bol pravdepodobne samotný Martin Luther. Vianočnú nádielku v protestantských rodinách mal rozdávať samotný Kristus. Neskôr prešiel procesom „omladnutia“ a stal sa dieťaťom – Ježiškom.

Ako je to už v dejinách zvykom, nastal paradox, lebo protestantský Ježiško sa rozšíril aj medzi katolícke obyvateľstvo a dnes je tento darca dominantný aj v silno katolíckych krajinách. Pravdepodobne patrí medzi najrozšírenejších nositeľov darčekov tiež na Slovensku.

Ježiško mal aj svoj komerčný aspekt, pretože od 17. storočia sa v niektorých oblastiach stal symbolom vianočných trhov.

Santa Claus – víťazstvo komerčnosti?

 

Santa Claus
Santa Claus je pripravený na biznis

Santa sa stal symbolom hlavne komerčnosti Vianoc. Mnohí ho stotožňujú aj so šíriacou sa americkou globalizáciou. V skutočnosti pochádza zo západnej Európy. Postava Santa Claus vznikla v meštianskej spoločnosti ako alternatíva kresťanských darcov, aj keď v jej pozadí stojí sv. Mikuláš. Za svoju popularitu vďačí vianočným pohľadniciam, časopiseckým ilustráciám a reklame. Pôvodne sa volal Vianočný muž, pán Zima alebo Otec Vianoc.

Ilustrácia starého fúzatého chlapíka v plášti s kapucňou sa prvý raz objavila v roku 1847 v časopise Münchener Bilderbogen. Jeho popularita rýchlo rástla, až začal vytláčať tradičných distribútorov darčekov Ježiška a Mikuláša.

Dnešná podoba Santu Clausa je úzko spojená s firmou Coca-Cola. V Amerike sa síce táto postava „pohybovala“ už v 19. storočí, ale obrázok veselého tučného chlapíka v červenom obleku a v čapici s bielym brmbolcom vytvoril Haddon Sundblom v roku 1931 pre vianočnú kampaň firmy Coca-Cola. Dnešné bádanie dokázalo, že rovnakú podobu mal Santa už predtým, ale definitívne sa stal známy až po reklame na známe nealkoholické nápoje. Napriek tomu v „mestských legendách“ vystupuje ako produkt marketingového oddelenia Coca-Coly. Vzostupu Santu Clausa vo svete výrazne pomohol aj Hollywood a moderné médiá.

Pomocníkmi Santu sú škriatkovia, ktorí do vianočnej legendy prenikli zo škandinávskej mytológie. Pôvodne cez Vianoce skôr škodili, ale v 20. storočí sa stali Santovými pomocníkmi a odvtedy žijú spolu na severnom póle.

Bol dedo Mráz skutočne komunista?

 

Dedek Mraz
Slovinský dedo Mráz v 60-tych rokoch

Ďalší „distribútor“ vianočných darov získal trochu neoprávnene politický podtón. Dedo Mráz sa stal symbolom sovietskej dominancie v jej socialistických satelitoch. Chápal sa ako alternatíva kresťanského Ježiška a „amerického“ Santu Clausa. Táto postava sa však vyskytuje v ruskej literatúre už v 19. storočí. Vystupuje ako šedivý starček, ktorý žije v ľadovej chalúpke a spí na snehovej perine. Mal na starosti úrodu (zasypáva snehom úrodu) a dáva pozor na ľudí, aby nezmrzli. Niekedy sa uvažuje aj o jeho staršom pohanskom a slovanskom pôvode.

Evropské_Vánoce

Po Veľkej októbrovej revolúcii a po nástupe boľševikov (1917) bol v rámci vianočnej antikampane zatlačený na okraj spoločenského záujmu. Komunisti ho dokonca opisovali ako kulaka a kňaza. Opätovne sa však objavuje hlavne v mestskej kultúre po roku 1935 a jeho popularita narastá. Vystupuje vo veľkom kožuchu a v čiapke. K jeho neodmysliteľným znakom patrí palica „mrazilka“ a dlhá biela brada. Žije na Sibíri. Aj deda Mráza, podobne ako jeho západného kolegu, postihla komercializácia, lebo k jeho neodmysliteľným dnešným atribútom patria počítač a mobilný telefón. Možno aj vďaka tomu „odolal“ v rusky hovoriacich krajinách nástupu Santu Clausa.

Vianočné legendy sú rozmanité, špecifické v každom regióne a to sa týka aj aktu obdarovania. Sviatky však určite nie sú len o darčekoch a ich nositeľoch, majú aj mnohé a určite dôležitejšie rozmery (napríklad duchovný). Na druhej strane listy Ježiškovi sme písali asi všetci.

Hlavný zdroj: Večerková, E./Frolcová, V.: Evropské Vánoce. Praha 2010, Foto: Wikimedia Commons