Počas 1. storočia pred Kr. nastali v Rímskej ríši zmeny. Nástup ambicióznych jedincov ako boli Caesar, Pompeius a Crassus viedol k zániku republiky. Začínajúce cisárstvo zmenilo vzťahy v ríši, na čelo sa postavil jednotlivec, ktorého moc rástla. Doteraz sa na riadení ríše podieľalo väčšie množstvo ľudí, ale príchodom cisárov sa moc centralizovala.

V republikánskom zriadení bola jedna výhoda – malo opravné prostriedky. Senátori do čela štátu volili na jeden rok dvoch konzulov, ak boli neúspešní, do funkcie ich už väčšinou nedosadili. Cisári však mohli svoje chyby opakovať.

Koniec expanzie a drahý sociálny systém

Nástupom cisárstva nastal ešte jeden dôležitý faktor – postupne sa skončila expanzia ríše. Dobyvačná politika bola pre Rím vysoko úspešná. Keď sa v roku 167 pred Kr. Rimania zmocnili pokladu macedónskeho kráľa, zrušili daňové povinnosti svojich občanov. Dobytie kráľovstva Pergamon v Malej Ázii zdvojnásobilo štátny rozpočet. Obsadenie Galie (dnes Francúzsko) Caesarom vynieslo toľko zlata, že hodnota tohto kovu poklesla až o 36 percent.

caesar_web-original

Dobyvateľské chúťky Rimanov sa v ekonomickej oblasti stávali aktívami. V posledných dvoch storočiach pred Kr. nestáli víťazstvá Ríma z ekonomického hľadiska skoro nič, pretože dobyté územia dokázali vždy zaplatiť náklady na ďalšiu expanziu. Tento proces vyvrcholil porážkou kráľovnej Kleopatry a okupovaním Egypta na konci 1. storočia pred Kr.

Postupne sa však možnosti expanzie znižovali a stala sa nerentabilná. Napríklad Rimania dokázali poraziť vnútrozemských Germánov, ale tieto víťazstvá neprinášali zisk. Germáni boli primitívnejšia kultúra bez potrebného bohatstva, navyše predražovala sa armádna logistika, keďže nebolo možné využiť prevoz po mori.

K hlavným výdavkom cisárstva patrili platy a potrava pre armádu, úradníkov a ďalších štátnych zamestnancov, verejné projekty, poštová služba, školstvo a sociálna podpora. Po zastavení expanzie sa hľadali zdroje inde. Už prvý cisár Augustus musel po dlhšom čase stanoviť dane aj pre rímskych občanov (ostatní obyvatelia provincií platili dane aj predtým).

Ak ste mali rímske občianstvo, mohli ste sa stať súčasťou rozsiahleho sociálneho systému. Chudoba bežne dostávala obilie zadarmo. Počet ľudí, ktorí pravidelne inkasovali od štátu obilie, mohol byť až 200 000 osôb. Možno by sa zdalo, že to vzhľadom na rozlohu ríše nebolo veľa, ale musíme uvažovať, že nadprodukt bol vtedy oveľa nižší a nakŕmiť také množstvo občanov stálo veľa úsilia.

Okrem expanzie bolo základom Rímskej ekonomiky poľnohospodárstvo. Po zastavení dobyvateľskej mašinérie síce poskytovalo 90 percent štátnych príjmov, zďaleka však nedokázalo pokryť nároky štátnej pokladnice a štedrý sociálny systém.
Daňový systém ríše bol nedokonalý, nie dostatočne flexibilný, dokonca ak ste mali rímske občianstvo, väčšinou ste platili len daň z dedičstva.

Šialený Nero a devalvácia

Problémy s financiami mali už prví cisári, ktorí neraz platili niektoré náklady z vlastného vrecka. S dočasným riešením prišiel cisár Nero. Väčšine je asi známy pre kontroverzné správanie s prejavmi šialenstva. Lenže tento cisár bol zároveň aj prvý (rok 64 po Kr.), kto zaviedol nebezpečný precedens – znížil hodnotu drahého kovu v obežive. Toto znehodnotenie bolo síce iba 10-percentné a dočasne aj štátnym financiám pomohlo, no negatívum bolo skôr v tom, že išlo o precedens a ďalší cisári ho veľmi radi opakovali. Neuplynulo ani pol storočie a mena sa devalvovala až o 50 percent!

Cisári napriek rastúcej kríze neobmedzili rozsiahle stavebné projekty, skôr naopak, podporovali ich (realitný boom tesne pred krízou). Takisto ďalej rozdávali obrovské príspevky chudobe. Okrem bezplatného obilia začali chudobe pridávať aj olivový olej.

roman-coins_web-original

Priam nutné sa pre cisárov stalo zvyšovanie žoldu pre vojakov, pretože potrebovali ich podporu. Priemerný plat v armáde sa od prelomu letopočtu k začiatku 3. storočia zvýšil osemnásobne. Ak by na takéto zvyšovanie nepristúpili, hrozili vzbury armády a vymenovanie nových cisárov.

 

Štát trpel v 3. storočí nedostatkom peňazí a kríza sa prejavila naplno. Navyše ju zväčšili neustále štátne prevraty a vojenské puče, ktoré vyvolávali ďalšiu potrebu financií. Niektorí cisári vládli len niekoľko mesiacov. Rozvraty a kríza spôsobovali zníženie úrovne vzdelania, následne sa zhoršovala administratíva ríše a cisársky dvor veľakrát nedostal patričné informácie. Napríklad v provincii Egypt sa prestalo robiť pravidelné sčítanie obyvateľstva, čo malo ďalšie dôsledky v oblasti daní a podobne. Ľudia riešili zlé časy aj uprednostňovaním nových náboženstiev alebo kládli dôraz na nacionalizmus.

 

Cisárska vláda začala byť slabá a ešte viac závislá od armády. Vojsko stálo viac peňazí, neprinášalo zisk a všetko sa neustále opakovalo. Cisári si tiež chceli získať ľud, preto okrem obilia a oleja rozdávali aj mäso, soľ a víno!

Štát neustále potreboval hotovosť, keďže štátne dlhopisy vtedy neexistovali, zvyšovali sa dane a znehodnocovala mena (obsah drahých kovov v minciach sa znížil na 5 percent!). Keďže v takýchto minciach bol vyplácaný aj žold, kolotoč zániku sa otáčal ďalej. Vojaci sa búrili, pretože ich výplaty nemali žiadnu hodnotu, následne cisári sľúbili ďalšie peniaze...

Slabosť ríše využívali barbarské kmene, ktoré rady chodili „zadarmo nakúpiť“ do rímskych provincií. Obyvateľstvo trpelo, jeho produkcia klesala. Vzrástli ceny produktov, objavila sa inflácia.

Hľadá sa riešenie krízy

Na prelome 3. a 4. storočia sa cisár Dioklecián a čiastočne aj jeho nasledovník Konštantín Veľký pokúsili bojovať proti kríze. Cisár Dioklecián urobil poriadky v daniach, armádu zmenil na flexibilnejšiu a vytlačil barbarov z provincií. Predovšetkým sa však podelil o vládu a ďalšími tromi cisármi, zaviedol pevnejšiu menu a stabilné ceny. Dočasne mali jeho reformy úspech, ale urobil to opäť za cenu zvýšenia počtu mužov v armáde a zväčšenia administratívy. Išlo však o krátkodobé spomalenie zániku, koniec sa už nedal zastaviť.

gibbon_web-original
Zdroj: Premedia

Objavuje sa hyperinflácia a kríza vyvolá ďalšie barbarské vpády. Diokleciánovi nástupcovia riešili situáciu zvyšovaním daní. Vplývalo to hlavne na roľnícke obyvateľstvo, ktoré začalo opúšťať pôdu. Tým začína kolabovať aj druhá časť rímskej ekonomiky − poľnohospodárstvo. Dane vplývajú aj na výživu. Obyvateľstvo je v horšom zdravotnom stave, pretože nemá dostatok prostriedkov, noví regrúti do armády sú slabší a armáda je síce početná, drahá, ale ešte viac nerentabilná.

Ako posledný klinec do rakvy z východu, pravdepodobne v dôsledku sucha, prichádzajú divokí Huni (375 po Kr.), ktorí dávajú do pohybu masy germánskych kmeňov vrhajúcich sa na slabnúcu ríšu. V roku 395 po Kr. sa ríša definitívne rozpadla na západnú a východnú časť. Západná časť už nápor barbarských Germánov nevydrží a podľahne.

Na začiatku sme povedali, že zánik Ríma sa začal už v jeho začiatku. Rimania sa vrhli na expanziu, vybudovali dokonalú armádu, ktorá neustálym získavaním nových území prinášala vysoké zisky. Rozpínavosti pomohla aj vynikajúca poloha pri prirodzenej prírodnej „diaľnici“ Stredozemnom mori. Ich ekonomika bola založená hlavne na expanzii, ktorá spočiatku prinášala zisky, pretože v okolí Ríma sa nachádzali bohaté civilizácie.

Táto pyramídová hra sa však musela raz skončiť. Každý, kto expanduje, musí naraziť na konkurenta, ktorého ovládnutie bude príliš drahé. Takisto pri nedostatku rýchlej logistiky sa ťažšie ovláda krajina. Obyvatelia Ríma si privlastnili nahromadené prebytky starých civilizácií, ktoré „investovali“ do ďalšej expanzie, ale zabudli, že dobyté územie treba aj riadiť, čo niečo stálo.

Na začiatku sme Rímsku ríšu prirovnali k veľkej firme; táto metafora stále platí. Rimania svoj štát nemohli zachrániť, pretože nesprávnu stratégiu si zvolili už pri jeho vzniku. Rímske elity riešenie nenašli, lebo nedokázali identifikovať, že krízu spôsobili faktory, ktoré ich vyniesli na vrchol. Hádam sa tie naše elity poučia.